To hovoríš so mnou?
Biografie
Napísal Ivan Kučera   
Piatok, 07 Január 2011 08:24

Deväťstranová biografia amerického herca Stevena Seagala (Nico – Viac než zákon, Aljaška v plameňoch).

Narodil sa 10. 4. 1951 v americkom michiganskom meste Lansing a keď mal sedem, videl zápas v karate. Pohltil ho natoľko, že o desať rokov neskôr odchádza do Japonska, učí sa karate, aikido či boj s mečom kendo, následne si tu otvára bojovú školu a berie si za manželku Japonku Miyako Fujitani, s ktorou má dve deti, dcéru Ayako Fujitani a syna Kentara. Kentaro tiež študoval bojové umenie, no vo filmoch hráva nečasto až vôbec (v roku 2005 v japonskej akčnej rozprávke Death Trance). Otec ho do svojich filmov síce rodinkársky nepretláčal, ale s dcérou Ayako neodolal (hrala mu asistentku v hroznom Patriotovi, prípadne ste ju mohli vidieť v poviedkovej mozaike Tokio! z roku 2008).

Keď sa v polovici 80. rokov Seagal vrátil do USA (s Miyako sa rozvádzajú v roku 1987), aj TU si otvára školu bojového umenia.

SEAGAL

Svojho času nebolo väčšieho frajera. Len Jean-Claude Van Damme, Lorenzo Lamas, Michael Dudikoff, Sylvester Stallone, Arnold Schwarzenegger, Sasha Mitchell, Hulk Hogan, Mr. T a Chuck Norris boli rovnako dobrí.

Osemdesiate roky a začiatok 90. bola zvláštna filmová doba, ale BOLA NAŠA. Boli to politicky jednoduché roky, kedy bolo jasné, kto je dobrý a kto zlý, kto dostane najlepšiu babu a koho čaká zaslúžená smrť. Kinám vládli VEĽMI jednoduché akčné krváky v čele s Komandom a Rambom II. Vtedy ešte mali pokračovania rímske číslovky. Dnes by niektorí po roku 1990 narodení diváci nevedeli, čo to je za paličky.

Steven Seagal bol iný, ako jeho akční filmoví konkurenti. Ale to môžeme povedať o všetkých. Van Damme vedel bojové umenie, ktoré Schwarzenegger nevedel. Schwarzenegger bol zasa kus mäsa, čo bol síce aj Stallone, ale ten sa aspoň snažil aj hrať - a bol malý. Dolph Lundgren bol pre zmenu obrovský (meral takmer dva metre), Chuck Norris nižší územčistý chlapík, schopný však zmeniť sa v zlomku sekundy na smrtiaci kombajn (oveľa radšej ale rozdával rady, než rany).

Seagal nebol po hereckej stránke vyložený amatér. Nie, že by podával HERECKÉ VÝKONY. Až ma obarilo - u Seagala „herecký výkon“ znamená „ak hrám vedca, nasadím si dioptrické okuliare“ (Patriot). Ale nepôsobil pred kamerou vyložene nemožne. Bol to tvrdý chlap, meral pomaly dva metre a ovládal brutálne bojové umenia, ktoré mali ďaleko k poetickému baletu pána Miyagiho. Rozhodne nebral bojové umenie ako filozofiu á la Bruce Lee. Naopak. Lámal hnáty. Čím viac, tým lepšie. Nebol filozof bojového umenia. Bol nasratá kurva z radov polície s tajomnou minulosťou (bývalý mariňák, bývalý agent CIA). Jeho údery boleli. Lámal väzy, strieľal hajzlov do hláv, otvorené zlomeniny, sekanie mačetami. Nie, scenáre NEMAL náročné. Niekedy ich možno nemal vôbec. Bývalý vojak pátra po vrahovi svojho parťáka a stoja medzi nimi desiatky ozbrojených hajzlov, ktorých treba vykántriť. Bývalý vojak bojuje proti hajzlom, ktorí zajmú posádku vojnovej lode...

Nebolo to náročné, ale od éry, v ktorej tretíkrát vstal z umelej hmoty Chucky, diváci nič ambicióznejšie nechceli. Seagal šikovne využil „tú dobu“. Lenže zabudol myslieť na budúcnosť. Odstup rokov, ktorý máme od jeho debutu (Nico – Viac než zákon) jasne ukazuje, nakoľko sa zasekol v dobe.

Kým Schwarzenegger spolupracoval so špičkovými režisérmi (Cameron), Stallonemu išlo o psychológiu (Rocky) a Bruce Willis bol žánrovo všestranný, Seagal sa opakoval. Dnes žije zo zašlej slávy a je uznávaný nostalgickými fanúšikmi, prípadne ho raz za čas na svetlo božie z recesie vytiahnu draví mladí režiséri, ktorí na jeho peckách kedysi vyrastali. Ako chlapčenský Robert Rodriguez v Machete, kde splnil sen miliónov fanúšikov na celom svete. Seagal uňho odvážne (Jackie Chan napr. podľa vlastných slov nikdy nemohol hrať hajzla, lebo by ho milióny jeho „domovských“ ázijských fanúšikov zatratilo) hrá brutálneho drogového bossa, ktorý v závere ide na katanu s Dannym Trejom, ktorému v prvých piatich minútach schválne brakovej siláckej snímky sťal ženu. Wow.

ZLATÁ DOBA

Je to zvláštne, ale je to tak - diváci pokladajú Seagala za hviezdu 80. rokov, ale nie je to pravda. Kým Stallone s Rockym prišiel už v 70. rokoch a Schwarzenegger robil svoj prvý kultový film, Barbara Conana, v roku 1982, Seagal koncom 80. rokov LEN ZAČÍNAL. Herecky totiž debutoval až v roku 1988 (!) brutálnou americko-hongkonskou kriminálkou Nico – Viac než zákon od Andrewa Davisa (s ktorým sa neskôr stretol v nečakanom hite Prepadnutie v Pacifiku). Seagal bol zároveň autorom námetu a choreografom vynikajúcich bojových scén, čo mu zostalo aj do filmov Ťažko ho zabiť a Muž so znakom smrti. Niekde dokonca splašil renomovaného spolu-scenáristu Votrelca, Ronalda Shussetta.

Vidíte? Pokladáme ho za zrasteného s 80. rokmi a prvý film urobil v roku 1988.

Jeho filmy (ale vlastne 98% akčných filmov toho desaťročia) mali spoločný: za malý rozpočet nakrútené veľké množstvo drsnej akcie, jednoduché delenie strán na dobré/zlé, silácke dialógy (typu „Ešte raz a zabijem ťa“, na čo to postava urobila ešte raz a hrdina ju zabil, to nebolo ako dnes, že jej dal facku), dej priamočiaro svižne svišťal z bodu A cez bod B do bodu C, ktorým boli záverečné titulky. Poznávacím znamením tej doby boli „fasa baby“, ktoré hrdina vždy dostal do postele. Konkrétne Seagal vyznával prototyp urastenej, vysokej, štíhle, nohatej a poriadne prsnatej blondíny (Sharon Stoneová, Marg Helgenbergerová). Jednu si rovno vzal za ženu (Kelly LeBrockovú).

Hudba bola jednoduchá, výprava tiež. Ale pôsobilo to živo, malo to energiu ľudí, ktorí možno nerobia Bergmana, ale baví ich to. Vedel by Bergman nakrútiť scénu, v ktorej Seagal zatočí do pančuchy tri biliardové gule a ROZJEBE NIMI HLAVY TROM SKURVENÝM HAJZLOM NARAZ? Kebyže napíšem „zatočí tri biliardové gule do pančuchy a poudiera nimi zločincov po hlavách“, nebolo by to to isté a, to najmä – BOL BY TO PODVOD. Voči nám, našej filmovej minulosti.

ZLATÁ DOBA KONČÍ

Seagalova „zlatá éra“ netrvala dlho. Je až prekvapujúce, akou kultovou súčasťou pop-kultúry sa tento herec s povestným vrkočom stal za takú krátku dobu a len vďaka hŕstke filmov. Konkrétne to boli snímky, ktoré nakrútil v rokoch 1988 až 1992. Teda Prepadnutie v Pacifiku, Nemilosrdná spravodlivosť, Muž so znakom smrti, Ťažko ho zabiť a Nico - Viac než zákon. Rátate dobre. 5. VŠETKO, čo prišlo potom, už NEPATRÍ do jeho zlatej éry. Nevravím. I v zlých dobách 90. rokoch (nevraviac o strašnom období PO roku 2001), krvavo porodil zopár obstojných kúskov. Ale boli to skôr výnimky, pripomenutie dôb, kedy Casey Kurva Ryback vymlátil polovicu lietadlovej lode, nepripálil koláče a vybral z torty Eriku Eleniakovú.

V spomenutej „klasickej“ sérii hitov bol rovnaký, ale nič iné sme od neho ani nechceli a ako ukázali niektoré experimenty (v Smrtiacom zásahu alias Lovcovi policajtov sitkomovo zápasil so stoličkou, nevraviac o Mojom obrovi s Billym Crystalom, kde hral Stevena Seagala), ani na to nemal.

AK ZLATÁ DOBA SKONČILA, ČO JE PREBOHA TOTO?

Nuž, veru. Čo je preboha TOTO? Jeho „nové“ veci ako Aljaška v plameňoch (myšlienkovo lacná agitka za ochranu aljašskej prírody o tom, že najlepšie ju ochránite, ak vyhodíte do vzduchu naftovú plošinu) a Prepadnutie 2: Temné územie (v ktorom hral len preto, aby mu jeho vtedajšie domovské štúdio Warner Bros. umožnilo režijne debutovať práve Aljaškou v plameňoch) boli počas uvedenia do kín hodnotené ako hlúposti. V porovnaní s jeho neskoršou video tvorbou (len v rokoch 2003 – 2009 hral v minimálne pätnástich filmoch, idúcich rovno na video) sa dnes javia ako výborné akčné kusy (ktorými nie sú).

Kým Lundgren, ktorý nikdy nemal taký úspech, ako Seagal, dnes často režíruje sám seba, Seagalovi fiasko s Aljaškou v plameňoch stačilo a dodnes druhý film našťastie nenakrútil. Ekológie sa však nevzdal. No hoci to znie neuveriteľne, Patriot a Tajný agent (kde hral na gitaru a staval verandy) dopadli EŠTE horšie.

Hoci za zlatú éru u Seagala môžeme pokladať len koniec 80. a začiatok 90. rokov, i do konca 90. rokov sa ako-tak ešte držal. Filmy, ktoré robil v tejto dobe ale nemôžeme s čistým svedomím pokladať za jeho „vrcholnú tvorbu“. Boli to už úplne iné časy. Prišiel Jurský park, Terminátor 2: Deň zúčtovania, dokonca Matrix. No on stále hral policajtov a bývalých vojakov.

V Konečnom rozhodnutí podal revolučný výkon, keď ho zabili v prvej polovičke a vedenie po ňom mdlo prevzal Kurt Russell. Film uzatvára Seagalovu „vrcholnú tvorbu“. Predal štafetu novej dobe, ktorá nedržala palce svalom, ale počítačom. Dovtedy si ešte stihol zahrať vo vysokorozpočtovom (na jeho pomery) krváku Sám proti zlu (alias Bleskovom mužovi). V ňom ako policajt s tajomnou minulosťou (...) prenasleduje pomocou nabrúsenej kreditky sériového vraha. Z ktorého sa následne samozrejme vykľula ruská mafia. Bolo by ľahšie zrátať seagalovky, v ktorých nebola ruská mafia, než tie, v ktorých bola. V inak vydarenom filme prvýkrát v histórii dostal rovnocenného parťáka (ak mu dovtedy niekto vo filmoch pomáhal, spravidla to bola komická postavička alebo ho zastrelili).

NIE, TOTO UŽ NAOZAJ NIE JE ZLATÁ DOBA

Je dosť teórií, odpovedajúcich na otázku „Prečo sa žánrová ikona, ktorá mala vlastný pod-žáner, seagalovku, dostala z relatívnej renomovanej výšky na dno?“.

Niekto tvrdí, že prestala hľadať nové cesty a uspokojila sa so starými príbehmi. Iba sa jej postavy inak volali. Nepochopila, že nová doba žiada nové prístupy k akčnému žánru. Alebo jej to len bolo jedno... prípadne nič iné nevedela a tak len zo zotrvačnosti robila to, čo vedela.

Iní tvrdia, že preto, lebo Steven stučnel a pohodlne začal vyhľadávať skôr menej náročné scenáre, v ktorých bolo málo akcie, aby sa nemusel toľko hýbať. V „nových“ filmoch skôr iba „stál v zábere a tváril sa drsne“. Akonáhle prišiel rad na akciu, zastúpil ju chaotický strih a zle vybratí kaskadéri, ktorí sa často na Seagala ani len nepodobali...

Vinou čoraz slabších projektov mu kleslo renomé a tak s ním spolupracovalo čoraz menej slávnych hollywoodskych spoločností. Na ich miesto prichádzali podozrivé bulharské, poľské či tchajwanské koprodukcie.

Od začiatku 21. storočia povesť tajomného chlapíka so záhadnou minulosťou (kedysi údajne pracoval ako lovec ľudí, údajne bol spriaznený s CIA, údajne robil osobného strážcu) vymenil za povesť človeka, ktorý je spriahnutý s podozrivými živlami; jedni tvrdili, že je vydieraný mafiou, druhá, že SÁM je mafia a najíma si drsných súkromných detektívov na zastrašovanie kritikov, ktorí si z jeho filmov robili srandu, kvôli čomu o spoluprácu s ním prestával byť v Hollywoode záujem.

2001 nielenže hral v Smrteľnom zásahu, jednom zo svojich najlepších filmov desaťročia (uňho to ale žiadna extra poklona nie je), ale aj v jednom z najhorších. No, to je vlastne zavádzanie, pretože skoro všetky následne boli aspoň približne rovnako príšerné, ako Profesionál s Dennisom Hopperom ako šialencom, ktorý chce vyhodiť mesto do vzduchu. Našťastie je tu nafetovaný Tom Sizemore ako drsný fízel a Seagal ako drsný expert na výbušniny. V snímke sa Steven síce objavuje skôr v podpornej úlohe (a v akcii takmer nič nepredvedie), ale to už mu kožu nezachránilo. Profesionál bol nízkorozpočtové béčko Alberta Pyuna, ktorý kedysi nakrútil nostalgické béčko s Van Dammeom Kyborg - kde boli doby, keď Steven robil s jedným z najrenomovanejších hollywoodskych akčných producentov, Joelom Silverom (Konečné rozhodnutie, Lovec policajtov)?

Posledná misia – na Aljaške (zasa? Zasa.) ochraňuje lietajúcich dravcov, pije kávu a filozoficky si dopisuje s dospievajúcim poľským dievčatkom v detskom domove, našťastie ju unesú obchodníci s bielym mäsom. Keď sa to Seagal dozvie, odchádza na vlastnú päsť do Poľska. Smiešnejšie, ako akčné scény, sú už len jeho pokusy o poľskú hatlaninu.

Ďalšie príklady uvádzať netreba. Zasa ruská mafia (Pomstiteľ alias Ruslan), zasa bývalý policajt teraz robiaci osobného strážcu (Ochranca). Scenáre pravdupovediac nie sú o nič horšie, než tie predtým (ruku na srdce, o čo malo Prepadnutie v Pacifiku lepší scenár?). Ale vtedy bol vo forme: vysoký štíhly chlap v tesných vyblednutých modrých rifliach a v rozopnutej čiernej koženej bunde, ktorého dlaň hladila ženy, deti a psy a lámala väzy hajzlom, ktorí si nič iné ani nezaslúžili. V nových seagalovkách vymäkol. Jeho zhoršujúca sa kondička a predpotopné scenáre, ktoré snáď ani nemohli pochádzať z 21. storočia, mu zatĺkali jeden klinec do rakvy za druhým.

Rozpočty seagaloviek už ani v dobe jeho najvyššej slávy neboli „nič moc“. Vtedy ale dostal k dispozícii skúsených producentov, zručných režisérov a kvalitných strihačov, ktorí dokázali aj za málo muziky dať veľa tanca. Jeho nové filmy však vyzerajú už na pohľad odpudivo, hnusne, lacno.

DNES

Vraj mu dal ponuku Stallone do The Expendables a vraj odmietol a radšej si zahral vo „vlastnom Bladeovi“ (Posledná noc). Odmietol aj spoločný film s Van Dammeom The Weapon, lebo sa s údajne nemajú radi, takže spoločný film, kde mali bojovať bok po boku, stopli ešte v zárodkoch (The Weapon momentálne Jean-Claude nakrúca so Scottom Adkinsom). Škoda? Našťastie? Občas sa objaví správa/hlúpy žart, že Steven reálne rozmýšľa nad tretím „Prepadnutím“. Ak to aj je pravda, rozmýšľa sám; v dnešnom svete asi niet producenta, ktorý by mu niečo také zaplatil a tak si Steven robí srandu, že by sa dej mohol odohrávať na vesmírnej stanici. Keďže vie, že nemá šancu, aby mu trojku niekto/ktokoľvek odklepol, môže si podobné vtipy dovoliť.

V poslednej dobe sa venoval prevažne spevu a svojej reality šou a momentálne má v hre akčný seriál „Southern Justice“, ktorý si aj produkuje, ale to nie je žiadne prekvapenie - takmer na väčšine svojich filmov sa podieľal či už ako producent alebo aspoň šéf výroby. Peniažky sa kotúľajú. Trpezlivosť fanúšikov tiež.

„Kto to vlastne je?“ – „Predstav si svoju najhoršiu nočnú moru a vynásob ju desiatimi.“