Frank Darabont
Biografie
Napísal Ivan Kučera   
Štvrtok, 08 Apríl 2010 06:31

Ľudia si často myslia, že Frank Darabont režijne debutoval Vykúpením z väznice Shawshank. Že nakrúca iba filmy podľa Kinga. Že miluje „vysoké žánre“. Nič z toho nie je stopercentná pravda.

V skutočnosti tento sympatický, plešatý, bradatý a usmievavý chlapík s pozornými očami (síce narodený 28. 1. 1959 vo Francúzsku, ale vyrastajúci v USA) začínal koketovať s filmami už v hlbinách osemdesiatych rokoch 20. storočia. Režijne debutoval krátkometrážnou drámou The Woman in the Room v roku 1983, nakrútenou na motívy autobiografickej poviedky Stephena Kinga o na rakovinu umierajúcej mame. King mal vždy rád začínajúcich filmárov a časom pre nich vypestoval milú tradíciu: ak za ním niektorý prišiel s tým, že začína s režírovaním a rád by nakrútil ako kraťas niektorú z jeho poviedok, Stephen mu autorské práva predal za symbolický jeden dolár. Tejto zásady sa King drží dodnes, v roku 2010 by mal mladý český režisér Robin Kašpařík nakrútiť sci-fi „Som brána“, pričom King mu naozaj predal práva za dolár po tom, čo mu Kašpařík poslal list a svoje dva amatérske krátkometrážne horory.

Kingovi sa „The Woman in the Room“ páčilo a medzi ním a o dvanásť mladším Frankom sa vytvorilo priateľstvo, ktoré trvá dodnes (napriek tomu King odmietol Frankovu ponuku na cameo v horore Hmla – údajne sa bál, že to svojou prítomnosťou zakríkne a film sa nepodarí). Keď neskôr (nielen) hororový spisovateľ písal novelu „Rita Hayworthová a vykúpenie z väznice Shawshank“, dokonca do príbehu umiestnil postavičku menom Darabont, asi teda nikoho neprekvapilo, keď práva na sfilmovanie nakoniec dostal Darabont.

Osemdesiate roky ale Frank strávil v spoločnosti iných režisérov, pre ktorých písal scenáre. Hoci ho diváci pokladajú za „vážneho“ režiséra, v skutočnosti zo všetkých žánrov najviac zbožňuje horory, čím brakovejšie, tým lepšie. Podieľal sa na scenároch k Muche II, k tretej Nočnej more v Elm Street, ale tiež k brakovému kultu Sliz (oba posledné filmy režíroval Chuck Russell). V ďalšom desaťročí scenárom podporil kvalitného Kennetha Branagha výbornou adaptáciou Shelleyovej klasiky Frankenstein s Robertom De Nirom. Frank (a to je ďalšie jeho poznávacie znamenie, hoci nie je až tak masovo známy, ako sa nás niektorí snažia presvedčiť, medzi hollywoodskymi režisérmi, scenáristami, producentmi a hercami ho poznajú prakticky všetci a mať nadštandardné nekonfliktné vzťahy s celým Hollywoodom rozhodne od veci nie je) má veľa známostí: od béčkarov po oscarových víťazov, no oficiálne ho v titulkoch snímok Zachráňte vojaka Ryana (Spielbergovi neskôr napísal údajne parádny scenár k štvrtému Indiana Jonesovi, no nakoniec bol oslovený iný scenárista) alebo Maska s Jimom Carreym nenájdete; čo presne na snímkach robil, by ste sa museli spýtať skôr ich režisérov, ale asi by nepovedali, lebo by tým narušili Darabontovu tajomnú povesť chlapíka, ktorý je všade, bez toho, aby na to musel podpisovať oficiálne zmluvy. Okrem pozície scenáristu si užíva i pozíciu producenta. Síce nečasto, ale no a čo (rafinovaný drogový revenge movie s pekelne dobrým Valom Kilmerom Salton Sea alebo atmosférický nočný triler Collateral s Jamiem Foxxom a Tomom Cruiseom). Paradoxne hoci je i skúseným producentom, vlastné filmy sa mu príliš produkovať nechce: produkoval si len 50% z nich (a to Zelenú míľu a Hmlu).

Hoci však miluje béčka, určite sa nedá povedať, že miluje blbé filmy obecne a keď vycíti, že „to už by bolo príliš“, nemá problém zopár dní pred nakrúcaním projekt opustiť, čo bol prípad Ctihodného občana s Jamiem Foxxom a Gerardom Butlerom. Naopak, Fahrenheit 451 sľubuje celé roky, ale doteraz napriek známostiam nenašiel vyhovujúcu produkčnú stajňu.

Ako celovečerný režisér debutoval na začiatku 90. rokov slabým televíznym mysterióznym trilerom Pochovaní zaživa, ktorý mal kingovskú príchuť (hoci pochovávanie živých ľudí je v kurze od Edgara Allana Poea) bez toho, aby ho písal King. O štyri roky neskôr strháva pozornosť Vykúpením z väznice Shawshank s Timom Robbinsom a Morganom Freemanom. Dnes už klasický príbeh o priateľstve, pomalých božích mlynoch a večnej nádeji, to v dobe vzniku nemal ľahké. Diváci ho ignorovali (Freeman si vždy myslel, že preto, lebo sa z názvu Kingovej novely vyhodilo meno slávnej herečky). Áno, bol nominovaný na siedmych Oscarov (vrátane najlepšieho filmu). No v konkurencii Forresta Gumpa na zlato nepremenil žiadnu nomináciu. Ale kým Zemeckisov trhák zarobil obrovské peniaze, Frankovu malú snímku stretol svojím spôsobom „cennejší“ osud: ľudia si ju zamilovali nie na základe veľkolepej reklamy, ale vzájomného odporúčania. To, čo v kinách prepadlo, sa na televíznych obrazovkách a neskôr na VHS a DVD stalo trvalkou, ktorej sa chcú mnohí režiséri, scenáristi a producenti (márne) celý život aspoň priblížiť. Frankov film nebol len o scenári a hercoch. Mal dušu, srdiečko a vlastnú tvár. Mal víziu. A nebál sa homosexuálneho znásilnenia.

Pritom Frank snímku takmer nenakrútil: za slušný peniaze chcel jeho zadaptovaný scenár odkúpiť Rob Reiner, už skúsený adaptátor kingoviek (Pri mne stoj!, Misery nesmie zomrieť).

Čo Frank následne robil? Ako režisér vôbec nič – k réžii sa nečakane vrátil až v roku 1999. Ďalšou adaptáciou väzenského eposu Stephena Kinga. Tentoraz sa rafinovane poučil z minulého kola a do titulnej úlohy obsadil... Forresta Gumpa. Každopádne, snímka si neviedla zasa až tak dobre: na jednej strane zarobila obrovské peniaze, no bola nominovaná už len na štyroch Oscarov, žiadneho nezískala a diváci si ju nikdy nezamilovali AŽ TAK, ako Shawshank, pričom už v dobe uvedenia do kín jej bolo vyčítané prehnané citové vydieranie.

Následne Frank tak dlho nečakal a svoj štvrtý celovečerný film nakrútil už o dva roky. U nás sa farebný Majestic s výborným Jimom Carreym síce dostal rovno na VHS, ale je to poctivé cvičenie v žánri starých milostných klasík, kde muži do reštaurácie vchádzali pred ženami. Aby to ale so slušnosťou nepreháňal, ventiluje sa ako producent práve robeným seriálom „The Walking Dead“ (momentálne správy však naznačujú, že štúdio možno vyrobí skôr televíznu mini-sériu... uvidíme), monitorujúcim krok za krokom krvavú zombícku nákazu po celom svete.

Finančný prepadák Majestic definitívne doklepol Frankovu povesť: že Zelená míľa zarobila veľké peniaze bolo určite fajn. Ale jemu je to jedno. Či to bude prepadák alebo hit... komu na tom záleží (okrem producentov)? Proste sú to dobré filmy a merať ich na základe tržby je blbosť. Frank bol zatiaľ 3x nominovaný na Oscara (najlepší scenárista za Shawshank, najlepší scenárista za Zelenú míľu a keďže sošku v kategórii najlepší film si odnášajú producenti daného výtvoru, skloňovalo sa jeho meno aj v súvislosti so Zelenou míľou v sekcii najlepší film). Putuje svetom ako slobodný umelec, ktorý vďaka známostiam môže všetko, no napriek tomu nestratil povesť milého, 183 cm vysokého chlapíka, ktorý je za srandu a tak sa často mihne vo filmoch svojich kamarátov, ako sú Peter Jackson (ale nikto nie je taký frajer, aby ho našiel v King Kongovi), Mick Garris a Stephen King (cameo v televíznom Osvietení), John Carpenter (cameo v Upíroch), duo Lucas/Spielberg (napísal im niekoľko epizód „Dobrodružstiev mladého Indiana Jonesa“), Tom Cruise (nepoužitý scenár k Mission: Impossible III) či Guillermo del Toro (ktorý mu véééľmi neoficiálne pomáhal v Hmle ako obrovský expert na filmové príšerky). Plus ako režisér sem-tam nakrúti epizódu nejakého seriálu („Vízia zločinu“ s Jeffom Goldblumom, „Policajný odznak“ s Michaelom „Vec“ Chiklisom).

Následne sa začalo hovoriť o už spomenutých snímkach Ctihodný občan a Fahrenheit 451, ale zo žiadnej nič nebolo a v roku 2007 sa Frank očakávane vrhol s neskrývaným šťastím na svoj „prvý poriadny brakový krvák podľa Kinga“. Za predlohu atmosférickej Hmly (nemýliť s Carpenterovým duchárskym hororom ani s jeho remake) si vybral Kingovu výbornú rovnomennú hororovú poviedku (vyšla aj v češtine v poviedkovej zbierke, súhrnne nazvanej „Mlha“) a do titulnej úlohy obsadil pekelne sústredeného (najmä v záverečnom „vykričaní si hlasiviek“) Thomasa Janea, ktorý v minulosti už hral (s Morganom Freemanom, čudná zhoda náhod) v inej hororovej kingovke (doslova sračke Pavučina snov). Snímka rozdelila divákov na dve proti sebe bojujúce skupiny. Frank údajne urobil aj čierno-bielu verziu, k tej som sa ale nedostal. No urobil by som to rád, lebo strhujúcim príbehom o obyvateľoch mainského mestečka, ukrývajúcich sa pred čudnou hmlou v supermarkete, vzdáva evidentnú poklonu brakovým sci-fi hororom, čomu odpovedajú aj schválne zlé počítačové efekty... ktoré sú však v rozpore s vizuálne úchvatnou poslednou desaťminútovkou, ktorá na nepripraveného diváka pôsobí ako petarda, vybuchnutá v ruke. Tak si dajte pozor, aby vám to niekto nevykecal (a nebojte sa, ak ste aj čítali poviedku, relatívne presná filmová adaptácia má úplne opačný záver).

Frank Darabont je filmár, ktorý najčastejšie rozpráva o nádeji. Teraz, po Hmle, kde jej nezostala ani štipka, je však otázne, ako s ňou bude narábať vo svojom ďalšom filme (a ktorý ním vôbec bude). V Shawshanku mal Andy, napriek Redovmu varovaniu, celé desaťročia pri srdiečku ukrytú nádej. Že raz sa to MUSÍ zmeniť. V Zelenej míli už nádej pomaly odchádzala zo sveta – zaslúži si totiž nádej svet, ktorý posiela na elektrické kreslo „muža s darom“? Už ani tá čarovná myška Jingles tu radšej s nami nezostala. V Hmle by sme už čo i len stopové prvky nádeje hľadali skutočne zbytočne. Zostali len rozvaliny sveta: to, čo nezničili príšery „tam vonku“, dorazilo „Zlo v nás“. Lebo akonáhle prestanú fungovať technické vynálezy, vrátime sa správaním do temných dôb, kedy sa dali porobiť strašné veci bez toho, aby sa to niekto dozvedel. V určitej chvíli už David Drayton (všimli ste si v úvode Pištoľníka? Darabont je samozrejme v hre ako potenciálny režisér série „Temná veža“, ale to je tiež jeden z tých projektov, o ktorých sa hovorí už tak dlho, že snáď ani nikdy nevzniknú... aj keď podľa mňa je to len otázka času.) vidí, že to nemá zmysel. Že nemá zmysel snažiť sa, lebo po udalostiach, ktoré so svojim synom zažil, už nechce, aby jeho syn vyrastal vo svete, kde musíte svojho nepriateľa zastreliť, aby nezastrelil on vás.