Steve McQueen, najväčší frajer Hollywoodu
Biografie
Napísal Ivan Kučera   
Sobota, 06 Jún 2009 06:59

Stosedemdesiatsedem centimetrov koncentrovanej energie, ktorú kamera milovala. Steve McQueen. Jeden z najväčších frajerov americkej kinematografie, ktorý zomrel tak, ako žil.

Hoci bol McQueen zdanlivo na pľace vždy rovnaký, či hral kovboja, požiarnika, policajta alebo lupiča, v praxi to znamenalo v prvom rade to, že bol vždy perfektne sústredený a profesionálne chladnokrvný a takí boli aj jeho hrdinovia, často skôr (anti)hrdinovia. Hoci ho môžeme bez výčitiek svedomia pokladať za výnimočnú hollywoodsku osobnosť (hoci bol nominovaný na Oscara „len“ raz, za vojnovú Strážnu loď Sand Pebbles/1966), začínal ako každý druhý: v seriáloch („Alfred Hitchcock uvádza“), béčkarských sci-fi hororoch (Sliz/1958) a raz za čas dostal menšiu rolu po boku slávnejšieho kolegu. Napríklad Paula Newmana v športovej dráme Niekto tam hore ma má rád (1956).

Práve toto nakrúcanie malo podiel na jeho neskoršej, naplno prepuknutej nenávisti voči hviezdnym manieram hereckých partnerov, s ktorými sa nikdy nekamarátil a chválil sa tým, avšak hoci bol ľahko vznetlivý, nepredvídateľný a celkovo sa s ním ťažko spolupracovalo, tieto negatívne povahové črty dával najavo nie divákom, ktorých si vážil, ale režisérom a ostatným hercom; z jeho postáv nám dodnes zostal „iba“ kus profesionála, ktorý si neventiluje osobné mindráky na nevinných štatistoch. Viac, ako s hviezdami, si rozumel s obyčajnými ľuďmi; veď dávno predtým, ako mal niečo spoločné s filmom, pracoval ako vyhadzovač, obchodný cestujúci, šofér z povolania...

Dodnes sa traduje, ako počas zimného nakrúcania Niekto tam hore ma má rád si chcel zacvičiť v Newmanovom súkromnom karavane prerobenom na telocvičňu, ale kým on a jeho menej slávni kolegovia mrzli v spoločnej miestnosti, do Newmanovej telocvične ho Newmanova ochranka nepustila. Hoci s tým Newman vraj nemal nič spoločné, zdanlivo nevýznamná až smiešna udalosť (pre menej hrdú osobnosť) mala na McQueena výrazný účinok a keď o dvadsať rokov neskôr znova hral po Newmanovom boku (v Sklenenom pekle) a už bol rovnakou hviezdou, výrazne sa angažoval za to, aby mu scenárista napísal na chlp presne rovnaký počet dialógov a scén, koľko mal Newman. McQueen neodpúšťal. Počas obedňajšej prestávky najradšej zobral kastról a sadol si s ním na obrubník ku kaskadérom.

Celosvetové uznanie dosiahol v roku 1960 ako tridsaťročný klasickým westernom Sedem statočných o stroskotaných kovbojov, ktorí nachádzajú zmysel života s pomocou chudobných ale čestných roľníkov, terorizovaných ničomnými vydriduchmi. Hoci bol oficiálnym vodcom statočných plešatý Yul Brynner, ostatní kolegovia, samozrejme McQueen desaťnásobne viac, mu počas filmovania dávali jasne najavo, čo si myslia o svetskej sláve, poľnej tráve. McQueen, stvárňujúci mlčanlivého pištoľníka Vina (inak Brynnerovu pravú ruku), mu tiež nič neodpustil: brutálne improvizoval, snažil sa inak ľadovo pokojného kolegu vyviesť z jeho známej mrazivej rovnováhy a iba zo skvelej kamarátskej chémie, ktorá panuje medzi ich postavami, môžeme jasne posúdiť (bez toho, aby sme sa museli prikloniť na niekoho stranu), akí boli obaja profesionáli, keď ich nenávistný „vzťah“ neprenikol pred kamery. Kým Brynner neodolal a hral v Návrate siedmych statočných, McQueen hlúpu a zbytočnú „dvojku“ odmietol. Práve si v džungli pokrytectva tvrdo kliesnil vlastný chodník. Sedem statočných však zďaleka nebol jeho westernový debut, tým bol seriál „Wanted: Dead or Alive“ (v rokoch 1957-1961 účinkoval v takmer stovke epizód).

Po hŕstke ďalších projektov (dva vojnové filmy z roku 1962 Peklo je pre hrdinov a Láska a vojna, plus komédia Vojak v daždi/1963) prišiel ďalší známy kus, Veľký útek (1963) o amerických zajatcoch v nemeckom tábore, presláviaci sa scénou motocyklovej naháňačky. Lásku k silným strojom modrooký playboy nepredstieral – rachot motora a vôňu benzínu miloval aj v civile ako amatérsky závodný pretekár a túto svoju záľubu (na zhrozenie poisťovacích agentov a producentov) dokázal pritiahnuť pred kameru. Tvrdil, že slobodný sa cíti iba keď sedí za volantom.

Hoci sa hovorí, že kultová automobilová naháňačka v Bullitovom prípade (1968) je jeho dielom, v skutočnosti si raz sadol za volant s tým, že nebezpečnú scénu nakrúti bez dvojníka, no po prvej klapke to napálil rovno do najbližšieho stĺpa elektrického vedenia, z auta vysadol a scénu predsa prenechal dvojníkovi. V tom istom roku sa objavil v zlodejskej romanci Aféra Thomasa Crowna, ktorú poznáme skôr ako moderný remake s Pierceom Brosnanom. Hoci ho režisér Norman Jewison dlho odmietal obsadiť do tejto postavy šarmantného, dobre postaveného lupiča z toho dôvodu, že nie príliš vysoký herec „smrdel pachom ulice“, rolu, ako skoro všetko v živote, nakoniec dostal.

Alkoholik Peckinpah ho následne režíroval v Úteku, počas ktorého sa herecká hviezda zamilovala do drobnej herečky Ali MacGrawovej a v roku 1973 sa stali manželmi (a po piatich rokoch rozviedli, ale nekazme idylu). Nasledoval legendárne hrdý trestanec Motýlik v rovnomennom väzenskom epose o desaťročiach, ktoré nedokážu zabiť chuť muža po vetre vo vlasoch. Ku koncu života šarmantný chuligán zrýchlil tempo, pretože cítil, ako ho opúšťajú sily. Už mu neišlo o kvalitu, ale o to, aby finančne zaistil svoje deti, ktoré mal vždy rád a oni jeho tiež – pre jeho zmysel pre humor a nekonzervatívnu, takmer až kamarátsku výchovu. Jednou z jeho posledných rolí bol odvážny požiarnik, ktorý od nikoho nežiada nič čo nie je sám ochotný dať v katastrofickom trileri Sklenené peklo (1974). Posledné dva razy ho kamera bozkávala v roku 1980: vo westerne Tom Horn – Hrdina Divokého západu a akčnom Lovcovi.

Okrem silnej morálnej hodnoty srdca a akčných príbehov, v ktorých často stelesňoval typy konajúce než rozprávajúce, sa stali poznávacím znamením „filmu Stíva Mekkvína“ silné a zároveň krehké ženy (napr. Faye Dunawayová). Bol to do seba uzavretý cestný pirát a bojovník, ktorý často na pľace zvádzal bitky o vlastnú víziu (hoci v živote nerežíroval jediný film). Napriek tomu, že sa na snímkach angažoval časom aj ako producent, už ako obyčajný herec si vedel presadiť svoje. Väčšinou vyhral, pretože nemal trpezlivých súperov. Producenti museli napríklad z Úteku vyhodiť scenáristu, ktorý sa odmietol vzdať záverečnej scény, ktorú ale herec nepokladal za dobrú. Nečudo, že mu nezostalo dosť energie na bitku s chorobou. Keby ju neinvestoval do medziľudských konfliktov, až sa chce veriť, že by ju porazil. Jeho blízki však tvrdili, že starnutie nenávidel tak veľmi, že keby ho nezabila choroba, urobil by to sám.

Spával s pištoľou pod vankúšom a keď mu jedna z jeho (troch) manželiek, unavená manželovými milenkami, navrhla rozvod, takmer ju zastrelil. Ak k tomu prirátame to, že sa nebál nahlas povedať čo si myslel („Som rád, že James Dean zomrel, teraz budem v kariére postupovať rýchlejšie.“), prestaneme sa čudovať, že mal toľko neprajníkov a aj keď na smrteľnej posteli žiadal svoje partnerky o prepáčenie a oni mu samozrejme prepáčili, po jeho smrti nezabudli s chápavým úsmevom dodať, že keby sa vyliečil, zostal by rovnaký. Muži, ktorí s ním nechceli súperiť len piť, nezabudli podotknúť, že okrem arogantného sebavedomia mal vo svojej výbave aj samotu túlavého psa, na čom malo podiel jeho detstvo: keď ho opustila matka alkoholička (otec tak urobil dávno pred ňou), o ktorej vždy otvorene hovoril ako o „tej kurve“, dostal sa kvôli neovládateľnej živelnej náture do chlapčenskej polepšovne. Nakoniec dobrovoľne narukoval do armády. Vlastne by sme mali byť vďační za to, že tu osobnosť ako on s nami dokázala byť tak relatívne dlho.

Steve McQueen zomrel 7. 11. 1980 v Mexiku vo veku 50 rokov. Zanechal po sebe kultové historky (napríklad jedna aj o tom, ako mal ísť na večierok k Polańským v ten večer, keď naň vtrhla nafetovaná „Rodina“ Charlesa Mansona a všetkých povraždila, ale tesne pred nastúpením do auta sa mu zapáčila okoloidúca slečna, ktorej spoločnosti dal prednosť) a herecká legenda s pohľadom, ktorý zachránil i slabší film.

P.S. Tento profil odmietli časopisy Playboy, Goldman a Život. Prvé dva mi to aspoň férovo napísali.