Zničil som si ponožky na Kozích ľuďoch
Amatérsky film
Napísal Ivan Kučera   
Pondelok, 17 August 2009 08:00

Mnohí sa ma pýtajú, kde sa vo mne vzala chuť režírovať. Bol by som rád, keby táto otázka neexistovala. Mám veľa snov, ale nakrúcanie medzi ne nikdy nepatrilo. Ale áno. SOM režisér.

Ľudia si často mysleli, že keď mám rád filmy, že ma baví ich aj režírovať. NIKOHO NORMÁLNEHO (ak nemá miliónový rozpočet) nebaví dohadovať sa odebilenými hercami a dvanásťročnými kameramanmi.

„Kozí ľudia“ boli pôvodne literárne dielo, ale žiadny uhol pohľadu im nesedel a v koši skončilo niekoľko verzií, od románu po poviedky. Fenomén Kozatcov je fascinujúci, ale dá sa okolo neho vystavať toľko príbehov... až žiadny nie je dobrý. Neviem, kedy presne som ten nápad dostal, ale s obľubou ho radím do roku 1995, kedy som začal s písaním.

Novou nádejou bol zázrak, zvaný kinematograf. Nádeje na vznik filmu boli dve.

Prvej sa stal svedkom Cornon, kedy som so slovami „Čo tým chcem povedať, čo tým chcem povedať, hovno tým chcem povedať!“ vstal od stola a najbližšie mesiace sa v danej krčme neobjavil, na čo potenciálny režisér daného filmu šmaril svoj kreslený koncept Kozieho človeka o stôl a síce sa v podniku objavil už na druhý deň, ale film nenakrútil.

Druhá nádej prišla pri našom druhom „nadviazaní kontaktov“. Dohodli sme sa, že nakrútime trailer na neexistujúci film. Grindhouse. Ha-ha-ha. Vznikol pôsobivý zimno-lesný materiál, ale na ďalší deň som režiséra poslal do riti osobnými útokmi na jeho psychický stav, výchovu, rodinu atď.

Keď mi Ivetka darovala Sony Ericsson, rozhodol som sa nakrútiť teaser vo vlastnej réžii. Nemusel som sa zdržovať napodobeninami hercov, ktorí si myslia, že to vedia lepšie, lebo som v tom aj hral, režíroval, zostrihal, dodal soundtrack. No proste som to celé urobil sám.

Technické problémy, s ktorými teaser vznikal, ma neodradili a rozhodol som sa nakrútiť krátkometrážny film „Kozí ľudia“. Stačil mi na to les, ktorý je zadarmo, kamera v mobile, ktorá je zadarmo a maximálne jeden herec (pretože nemôžem držať kameru a zároveň pred ňou utekať). Našiel som ho. Dokonca som kvôli nemu napísal scenár. Pritom všetci vedia, že scenár je pre amatérov.

V poslednej chvíli herec odchádza. Scenár (preboha, konečne, to je ale výdych) hádžem do koša, obúvam si rozpadávajúce sa tenisky s deravými ponožkami a vyrážam do kukuričného poľa a priľahlého lesa nakrútiť dokumentárne ladenú „Skutočnú pravdu o Kozích ľuďoch“. Stojí ma dve hodiny, ponožky a tenisky. Posledné dve veci hádžem do koša.

Ukazuje sa, že strihací program nebude práve najľahšie zohnať. Medzitým s režisérom prvých dvoch verzií dotáčam dve scény, pre ktorých účel sa za 65 minút maskuje za Kozieho človeka, ktorý sa stáva mojou obeťou (vo filme hrám dokumentaristu, pátrajúceho bez bližšie uvedených dôvod po Kozatcoch) a keďže už mám pomocníka, môžem excelovať v jednej akčnej scéne, ktorá by inak nevznikla. Najbližšie dva dni sa opíjame a rozmýšľam, ako nakrútený materiál zostrihám. Medzitým vyhadzujem zopár scén, ktoré zďaleka nie sú také dobré, ako ostatný materiál. Napriek tomu ma ešte pred samotným strihaním snímka prekvapuje. Z pôvodne zamýšľaných desiatich minút bude minimálne dvojnásobok. Nedebutujem teda kraťasom, ale plnohodnotným stredometrážnym počinom. Kým ho uvidíte (momentálne je v postprodukcii), inšpirujte sa aspoň trailerom naň.